Keď som prišiel všade bolo čisto, bicykle nezamknuté. Až sme si museli zapáliť, hovorí Armén – Artur Gevorkyan – ktorý u nás postavil fabriku.
Artur Gevorkyan má fabriku pri Sliači. Vo Vlkanovej pracuje takmer dvesto zamestnancov na vývoji a výrobe súčiastok metódou práškovej metalurgie. Z kovového prachu vylisujú súčiastky a potom ich spekajú pri vysokých teplotách. Cesta k technologicky vyspelej a úspešnej fabrike nebola jednoduchá. Gevorkyan sa narodil v Arménsku, odkiaľ odišiel na Ukrajinu a neskôr na Slovensko, kam za ním prišla aj láska z detstva, s ktorou si 20 rokov iba písali.
„Mne bolo jedno kam, chcel som hlavne odísť od sovietskej mentality,“ vysvetľuje. Slovensko je podľa neho „bez debaty“ mentálne na Západe, za najväčší problém u nás považuje odliv mozgov, ktorý veľmi dobre pozná aj zo svojej vlasti.
Narodili ste sa v arménskom Jerevane. Koľko času ste tam strávili?
Chodil som tam na základnú a strednú školu a potom som išiel na vojenskú akadémiu na Ukrajinu študovať letecké inžinierstvo.
Prečo na Ukrajinu a prečo práve vojenské letecké inžinierstvo?
Pretože v Arménsku nebola žiadna vojenská akadémia. Vojenské letecké inžinierstvo kedysi študoval aj môj otec. Nastúpil som na tú istú akadémiu.
Myslela som si, že otec vás priviedol k práškovej metalurgii. Podľa tohto skôr k vojenskému letectvu.
To je v mnohom to isté. Otec bol jeden zo zakladateľov práškovej metalurgie v Arménsku. V praxi to splýva s letectvom, pretože otec sa venoval výrobkom z titánového prášku. Aj moja diplomovka či patenty boli o kompozitných materiáloch, kam patrí aj prášková metalurgia.
Nakoniec ste odišli aj z Ukrajiny. Prečo?
Najprv som odišiel zo sovietskej armády a bol som prvý dôstojník letectva, ktorý odmietol ďalej slúžiť. Skoro rok ma ťahali po prokuratúrach a vyhrážali sa mi, že je to velezrada, za ktorú pôjdem do basy. Ale podarilo sa to. Podobnú výpoveď iba v našej akadémii potom podala stovka dôstojníkov. Ja som sa plný patriotizmu vrátil do Arménska, kde už otec mal malú výrobu práškovej metalurgie. Písal sa rok 1989 a Moskva odpojila Arménsku plyn a elektrinu v kombinácii s tým, že iné logistické toky cez Azerbajdžan boli blokované pre vojnu v Náhornom Karabachu. Podľa mňa túto vojnu umelo vyvolali z Moskvy, aby rozdúchali vojnu medzi dvomi susedmi a ľahšie ich ovplyvňovali. Arménsko a pobaltské štáty začali príliš kričať o nezávislosti a presadzovať národné záujmy.
V každom prípade, arménsky priemysel bol prakticky odstavený od energií, odbytu. Nevidel som perspektívu v Arménsku a po dvoch mesiacoch v otcovej firme som sa rozhodol emigrovať tam, kde funguje priemysel, pretože som chcel tvoriť niečo hmatateľné. Vybral som si Charkiv na Ukrajine, bolo to 1,5-miliónové industriálne mesto iba 30 kilometrov od Ruska a pár sto kilometrov od Bieloruska. Čas ukázal, že to bolo správne rozhodnutie, mali sme zákazníkov v okolitých štátoch a vedeli sme nájsť aj dobrých odborníkov od operátorov výroby až po inžinierov. Ja som vtedy na Ukrajine zakladal prvý súkromný závod, mal som 25 rokov a bol som cudzinec s arménskym pasom. Bol to veľký problém a navyše komunistická logika kládla otázku: Ako je možné, že súkromná osoba zakladá závod?
Bránili vám v podnikaní?
Bol to koniec socializmu a bolestivý nástup trhovej ekonomiky. Sovietsky zväz a Spojené štáty podpísali zmluvy o obmedzení zbrojenia, a tak celý priemysel zostal bez štátnych objednávok. Mnohé závody boli giganty, robili tam státisíce zamestnancov a tieto zbrojné objednávky tvorili 80 percent ich portfólia. Celý priemysel začal padať. Väčšina riaditeľov v bývalom Sovietskom zväze len rozkrádala štátne fabriky, aj keď to volali privatizácia. Zákon síce už umožňoval podnikať jednotlivcom, ale zakladať závod, to bolo niečo iné. Len registrácia firmy trvala rok. Za všetko hovorí štatistika: keď som odtiaľ po šiestich rokoch odchádzal, na Ukrajine boli len dve súkromné fabriky a obe boli moje. Keby som zakladal reštauráciu alebo hotel a nie závod, to by nikoho netrápilo.
V minulosti ste opisovali, ako ste na Ukrajine servisovali vrtuľníky, ktoré hasili Černobyľ, bez informácií, čo sa tam v skutočnosti stalo. Toto nepatrí medzi dôvody vášho odchodu z Ukrajiny?
Nie. To sme brali ako rozkaz, nie ako hrdinský čin. Dôvodom môjho odchodu bolo sklamanie. Na začiatku perestrojky (prestavba – pokus o reformu v Sovietskom zväze – pozn. red.), ktorú spustil Gorbačov a sľuboval, ako všetko pobeží ináč a dobre, bol len chaos, chudoba národa a oligarchovia, ktorí riadili štáty. Bolo jasné, že tam nie je budúcnosť – technologicky ani biznisovo. A ja som chcel postaviť najlepšiu fabriku na svete v našej branži. To by sa nedalo bez najlepších materiálov a technológií. Takže bolo treba odísť.
Prečo ste sa z Ukrajiny vybrali práve na Slovensko?
Mne bolo jedno kam, chcel som hlavne odísť od sovietskej mentality. Na Ukrajine som musel dávať čierny maskovací papier na okná, aby v susedných fabrikách a panelákoch ľudia nevideli, že my pracujeme. Mali sme nonstop prevádzku celých šesť rokov. Všetci nám závideli a písali na nás podnety, vybíjali okná. V tom čase to tam bola veľká ekonomická tragédia, milióny ľudí zostali zo dňa na deň bez práce, výplaty meškali niekoľko mesiacov aj rokov, ak ich vôbec dostali. U nás všetko fungovalo a to dráždilo. Slovensko nebola vtedy pre mňa jediná možnosť, ako mladý inžinier som dostal rôzne ponuky, napríklad aj z Kanady.
Čo napokon rozhodlo?
Zvažoval som aj Poľsko, Česko či Maďarsko. Mali sme v tom čase zákazníkov aj v Poľsku, ale priveľa vecí mi tam v tom období pripomínalo Ukrajinu. Česko sa mi pozdávalo rozvinutým priemyslom aj mentalitou ľudí, no mal som pocit, akoby tam bolo nadmieru veľa rusky hovoriaceho biznisu (hotely, reštaurácie, doprava, suroviny atď.), ktorého som už mal dosť. V Maďarsku bolo takisto všetko pekné, ale chcelo to ďalší úplne iný jazyk. Keď som tieto krajiny obchádzal, cestoval som cez Slovensko. Zapáčilo sa mi tu a povedal som si, prečo ísť niekam ďalej.
Prečo práve Vlkanová?
Vtedy som ani nevedel, že existuje. Ale keď idete autom, pred vjazdom do Banskej Bystrice bola budova bývalej Tesly. Bolo jasné, že je to veľká fabrika, tak som sa tam išiel opýtať, či majú voľné priestory. Mali, pretože akurát krachovali.
A vtedy ste sa sem presťahovali aj s rodinou?
To bolo zložitejšie. Ešte pri odchode na Slovensko som sa rozviedol. Asi po roku som tu začal žiť so svojou dnešnou manželkou. Spoznali sme sa ako 14-ročné deti, strávili sme spolu iba dva dni počas prázdnin. Ďalších dvadsať rokov sme si iba písali, ale vedeli sme, že patríme k sebe. Keď sme sa o dvadsať rokov stretli a pochopili sme, že sa nič nezmenilo, tak sa presťahovala na Slovensko z Bieloruska. Toto je jedna z vecí, za ktoré som Slovensku vďačný, že som tu mohol začať žiť tak, ako som túžil, len vždy bolo milión okolností, ktoré to neumožňovali.
Päť odpovedí o Slovensku ktoré potrebujeme poznať
V seriáli rozhovorov s cudzincami v úvode vždy opakujeme päť totožných otázok o Slovensku a jeho vnímaní tými, ktorí u nás dlhodobo žijú alebo žili.
Čo vás na Slovensku najviac prekvapilo v pozitívnom a čo v negatívnom zmysle?
Čistota prostredia a slušnosť v správaní. Vy to nevoláte slušnosť, pretože pre vás je to normálne. Aj na úradoch to vidno. Ja som tu nestretol arogantného úradníka, nikdy som nemal pocit, že niekoho otravujem. Stretol som možno lenivejšieho, ospalého alebo takého, ktorý radšej neurobí nič, aby nič nepokazil. Prišiel som z bývalého Sovietskeho zväzu, takže veľa ľudí na mňa pozeralo ako na nejakú ruskú mafiu, ale potom pochopili, že len chcem pracovať. A tu bola úcta k pracujúcemu človeku. Na začiatku sme mali kontroly zo všetkých možných úradov – od daňového, colného cez hygienu, úrad práce až po cudzineckú políciu. Asi nie je úrad, ktorý by neprišiel skontrolovať, prečo a ako tu rozbieham fabriku. Ale keď videli, že naozaj niečo budujeme a pracujeme, srdcia ľudí sa otvorili. Nikdy nikto odo mňa nechcel úplatky alebo aby som mu zamestnal neter. Na Slovensku som našiel pokoj. To je niečo na nezaplatenie. Keď som odchádzal z postsovietskeho priestoru, miliardári v Rusku mali ochranku, ktorá sa rovnala polovici ozbrojených síl Slovenska. Aj tak ich tam vraždili a ja tu môžem robiť, čo som chcel, a žiť s ľuďmi, s ktorými chcem. Moja mama má Parkinsonovu chorobu, a keď ideme k lekárovi a nasadne do auta, neustále sa čuduje, aké je všetko čisté, že ľudia na ulici hádžu smeti do košov, aké sú polia obrobené, že na oknách a pred obchodmi sú kvety. Všade cítiť, že to má majiteľa, že sa o to niekto stará a má to rád. Alebo keď sme vybavovali papiere na cudzineckej polícii, tak mama povedala: „Takí príjemní a priateľskí ľudia – a ešte policajti.“ Ona to má v hlave za tie roky v Sovietskom zväze úplne inak nastavené. Ja už na to občas zabúdam a som rád, keď mi to mama takto pripomenie.
Byrokracia je zároveň to, čo ma najviac prekvapilo aj v negatívnom zmysle. Dosť dlho trvalo, kým som po príchode zaregistroval seba aj firmu. A potom ma ešte prekvapilo veľa rozprávania. Aj iní cudzinci sa tomu čudujú. My keď niečo povieme, tak to hneď aj urobíme. Možno na dve tretiny správne, na tretinu zle, ale urobíme to. Tu je veľa diskutovania a byrokracie. Tieto dve veci, keď sa stretnú, tak je to katastrofa. Možno len nie ste veľmi vyťažení, a tak je na tie diskusie čas. Ale ja si neviem predstaviť, ako na bojisku lietajú granáty a niekto začne diskusiu, ako sa granátu uhnúť tak, aby ho netrafil do hlavy. Kým vy ste tu debatovali o štátnej pomoci cez pandémiu, mne partneri z Rakúska rozprávali, že im prišli peniaze na účet okamžite iba podľa počtu zamestnancov. Akoby tu bol strach urobiť rozhodnutie, konať, zobrať na seba zodpovednosť, pretože neskôr za to môže prísť kritika.
Ktoré miesto tu máte najobľúbenejšie?
Hotel Kaskády na Sliači. Ja mám ročne len tri-štyri dni dovolenky, pripojím ich k predĺženému víkendu a ideme k moru. Zvyšok relaxu si môžem dovoliť iba v Kaskádach, kde si môžeme zaplávať, je tam pokoj, príjemná obsluha a je to blízko. Možno je to aj preto, že je to rodinný hotel, takže keď tam prídete, vždy vidíte pracovať majiteľku, jej manžela a často aj staršieho zakladateľa. To vyvoláva pocit tradície a to znamená istotu. Máte aj krásne hory. Na Ukrajine som videl prevažne rovinu, zrak sa nemá o čo oprieť. Tu je príroda veľmi podobná ako v Arménsku a aj vo firme mám ľudí z Arménska, ktorým sa to veľmi páči. Vaše hory sú v mnohom krajšie, pretože máte stromy, v Arménsku je to červený kameň, skaly Ktorá osobnosť pre vás reprezentuje Slovensko a prečo? Želal by som si, aby bolo na Slovensku viac takých ľudí, ako je profesor Ján Košturiak. Síce rozpráva tak trochu, povedal by som, proti prúdu, ale má niekoľko zaujímavých a poučných kníh o biznise a živote. Mňa tie knihy veľa naučili o Slovensku a Slovákoch a teraz vidím, ako sa stará o 800 ľudí bez domova, alkoholikov, narkomanov a pomáha im zaradiť sa naspäť do života v OZ Dobrý pastier. To je takisto typické pre Slovákov, že ste veľmi dobrí ľudia, ochotní pomôcť. Spomeňte si, keď vypukla vojna na Ukrajine, spomeňte si na začiatok pandémie. Aj ľudia v našej firme pracovali, po 16 či 18 hodinách práce išli domov iba spať, lebo vyrábali respirátory.
Je Slovensko mentálne na Západe alebo na Východe?
Slovensko patrí mentálne na Západ. Absolútne bez debaty. Vy si ani neviete predstaviť, akí ste iní ako Východ. Slovák s Rakúšanom majú oveľa viac spoločného než Slovák a Ukrajinec. A znovu hovoríme o tom slušnom a ohľaduplnom správaní. Keď som prišiel na Slovensko, tak ma v saune zopárkrát upozornili, že nahlas rozprávam. Ja som to nerobil preto, že som nevychovaný, ale tam, kde som žil predtým, sa tak v saune rozprávalo. Od Užhorodu až po Kamčatku je to skrátka iné. Možno je to dané aj historicky, tým, že ste boli súčasťou Rakúsko-Uhorska a nikdy ste nepatrili pod Moskvu. A dúfam, že ani nebudete. Keby sa tu zajtra objavila nejaká Varšavská zmluva, tak idem preč. Slovensko by však malo využiť svoju polohu a byť trochu neutrálne a nie rozhádať vlastných občanov, či sú na strane Putina alebo Zelenského. A potrebujete viac dobrých správ v médiách. Väčšina manažérov, s ktorými zvyknem debatovať, nepozerá televízne noviny, a to sú inteligentní a vzdelaní ľudia. Tak asi niečo v spoločnosti nie je úplne v poriadku.
Akí sú Slováci?
Určite sú v niečom špecifickí. Stačilo, že sa politik postavil pred kamery v respirátore a povedal, že ich treba nosiť, a už ráno vo firme chodila väčšina zamestnancov v rúškach a ku koncu dňa ich už mali všetci. Koncom pandémie to tak už nebolo, pretože vtedy boli všade fotografie vládnych činiteľov, ako sú na oslavách a na svadbách bez rúšok. To vyvoláva nechuť, frustráciu. Na Slovensku som si všimol, že jediný spôsob, ako správne fungovať so Slovákom, je, že to, čo od neho chcete, musíte robiť s ním. Iste, nájdu sa aj výnimky, ale ak Slovák vidí, že makáte, postaví sa k vám a bude pracovať s vami. Ľudia zo Slovenska sú veľmi pracovití, ale nechcú byť otrokmi. V prvom rade musíte byť sám taký, akým chcete vidieť toho Slováka. Ten cirkus, čo vláda robí alebo nerobí, sa veľakrát dá uskutočniť iba na Slovensku, pretože národ je skrátka pokojný a poslušný. Slováci sú totiž aj veľmi poslušní. Je to dané historicky, podobne ako vaše slušné správanie. Skúsili by ste nejaké respirátory nasadiť ľuďom v Arménsku…
Aký ste mali prvý dojem zo Slovenska?
Poviem vám to cez jednu príhodu. Keď som sem raz prichádzal autom smerom z Užhorodu, viezol som aj návštevu z Ukrajiny. Pri Michalovciach ma spolujazdec poprosil, aby sme zastavili, a vypýtal si cigaretu, aj keď nefajčí. Ani ja nefajčím, možno raz za rok si dám jednu. Tak som sa ho spýtal, čo sa stalo. A on, že si musí zapáliť, lebo sa nemôže pozerať na to, čo vidí z okna: všade čisto, cesty pekné, označené… Čisto? Bol víkend, ľudia išli z kostola, v sakách, kravatách, pred obchodmi boli bicykle, nezaistené, a nikto ich neukradol. Také slušné to jednoducho nemohlo byť. Obaja sme si na parkovisku pofajčili. Boli sme z toho v šoku, na nás to pôsobilo až depresívne. Bol to taký pocit čistoty, pokoja a pohody a my sme pred pár hodinami boli v úplne inom svete. Preto tá cigareta.
Ste asi prvý človek, ktorý si z jazdy autom po Slovensku odnášal zážitok o čistom prostredí. Každý skôr komentuje zlý stav našich ciest.
To máte podľa toho, z ktorej strany na tie cesty vchádzate. Keď šoférujete od Viedne, tak je to iný dojem, a keď šoférujete z Užhorodu, to je zasa druhý dojem. Len spresním, ako to bolo pred 30 rokmi. To bola doba, keď som v aute vozil dve rezervy a dve veľké kladivá, aby som mohol vybúchať disky, keď cestou nabehnem do jamy. Keď som takto vybavený prechádzal hraničným prechodom Ubľa – Užhorod, tak ukrajinský colník vždy chápal, že potrebujem dve rezervy, ak idem do Charkiva. Slovenský colník to nechápal a začal kontrolovať, či v tej rezerve nemám niečo schované.
Pre vašu firmu nie sú slovenské cesty bariérou, aby načas doviezla produkty k vašim zákazníkom?
Absolútne nie. Ak je na Slovensku problém, tak je úplne iný ako cesty.
V čom teda?
Na Slovensku nemám okruh kamarátov, nikoho nenavštevujem, nikto nikdy nebol u mňa doma, ale keď sa stretávam s manažérmi firiem, tak to vyzerá na dva problémy. Všetci, ktorí majú pod 50, sú radi, že ich deti išli študovať do zahraničia, a dúfajú, že sa sem nevrátia. Tí, ktorí majú nad 50 rokov, sú zúfalí, že potrebujú lekára a zdravotníctvo je také, aké je.
Takže hlavný problém je odliv mozgov a zdravotníctvo?
Moja mama mala nedávno porážku, manželka ju bola objednať na neurológiu. Termín jej dali na budúci rok v máji. Človeku po porážke. Dokonca naši zamestnanci z Ukrajiny idú na Ukrajinu, keď sa im niečo stane – či je to plombovanie zuba, alebo vážnejšia operácia.
Veľa kvalitných ukrajinských lekárov už pracuje na Slovensku.
Tí kvalitní ukrajinskí lekári väčšinou nezostali na Slovensku. Slovensko im na to nedalo podmienky ani byrokratické, ani finančné. Takže kvalitnejší lekári, ktorí sa nevrátia naspäť na Ukrajinu hneď ako skončí vojna, určite nie sú na Slovensku. Išli ďalej.
Prečo zamestnávate na Slovensku Ukrajincov?
Pretože na Slovensku už nie je dosť voľných kvalitných ľudí. Síce sa hovorí, že nezamestnanosť je okolo päť percent, ale koľko z nich sú spomedzi Rómov? Dve tretiny z nich už pracujú. Tiež som tmavší a máme niekoľko fantastických pracovníkov z tejto komunity. Tak koho ešte chceme zamestnať? S absolútnou istotou môžem povedať, že každý, kto chce na Slovensku robiť, nájde prácu za pár dní. Tí, ktorí vedia manuálne pracovať, idú radšej do okolitých štátov za viac peňazí, a tí, ktorí vedia robiť hlavou, tak dupľom, ak ich tu nič nedrží. Skôr sa čudujem, prečo na Slovensku vôbec nejakí lekári zostali. Určite z rodinných dôvodov. Ja to môžem povedať, toto isté som už videl v Arménsku.
Pozorovali ste tam podobný odliv mozgov?
Arménsko malo skoro päť miliónov obyvateľov. A teraz? Síce tam bola vojna o Náhorný Karabach, ale to nebolo to hlavné, čo malo vplyv na budúcnosť krajiny. Keď som ja odchádzal, mnohí verili, že situácia sa vráti do normálu. Dokonca som preto mal konflikt s otcom, on nechápal, prečo v svojej krajine nevidím budúcnosť. Dnes žijú v Arménsku asi dva milióny ľudí. Každý, kto mohol, odišiel. Je mi ľúto, že podobný trend vidím aj na Slovensku.
Vojna je asi vážnejší dôvod pre odliv mozgov než situácia u nás.
Vojna na Ukrajine je pre vašu krajinu možno oveľa vážnejší konflikt, ako bola vojna o Náhorný Karabach pre Arménsko. Tí ľudia však neodchádzali pre vojnu, ale preto, že tam nevideli budúcnosť. A to napriek tomu, že my v Arménsku sme veľkí patrioti. Ľudia odchádzajú vtedy, keď nemajú pocit istoty, keď nevidia možnosť realizovať sa. Keď nemajú istotu, že ak urobia všetko, čo je v ich silách, tak to má význam. Čo urobí lekár v nekvalitnej nemocnici? Som zvedavý, koľko ministrov zdravotníctva bolo na toalete v Rooseveltovej poliklinike a koľkí z nich by sa tam po takejto návšteve dali operovať. Pritom každý v regióne vie, že schopnú riaditeľku, ktorá prebudovala nemocnicu, dali preč. A pritom ja sa na Slovensku stretávam s lekármi, ktorým by som nemal problém zveriť do rúk svoj život, ale keď sa pozriem, čo okolo seba majú a kde bude prebiehať operácia, koľko majú pomocného personálu, tak neviem. Aj keď vidím, že je to profesionál, radšej sa dám operovať v Rakúsku alebo v Nemecku.
Ľudia na Slovensku podľa vás majú pocit, že aj keď urobia maximum, tak nedosiahnu, čo chceli alebo sa neposunú tam, kam chceli.
Myslím si, že áno.
Asi preto ľuďom dávate do zmlúv špeciálnu stranu s inšpiráciou od Tomáša Baťu: „My u nás neprijímame riaditeľov, robíme ich z ľudí, ako ste vy, ktorí v práci osvedčili vytrvalosť, schopnosti a ctižiadostivosť.“ Na druhej strane sa netajíte, že od ľudí vyžadujete nasadenie a že majú vzdelávaniu a práci venovať 50 percent svojho času, ak nie viac. Je aj v tom prienik so slovenskou mentalitou?
Na vstupe do firmy máme napísané, že táto firma nie je pre každého.
Rozhovor vyšiel na Denníku N. PDF s prepisom rozhovoru nájdete tu: